English version

Pavel Branko - filmový kritik a publicista


foto Ľ. Stacho
Foreign articles
  Filmologické štúdie
Recenzie - Fiction
  Recenzie - Non-fiction
Interviews
Napísali o mne
Protifašistický odboj
a história
foto a text: Pavel Branko
e-mail:

web: Vlado Branko
URL:  www.vlado.branko.eu

hjem   domov

Odsúdený na doživotie

Najprv dlho nevnímal, že je Žid, ale Slovenský štát si ho našiel. Za prácu v ilegálnej komunistickej strane ho odsúdili na doživotie. Ako zázrakom prežil koncentrák, ale už nemá veľkú chuť sa k tejto téme vracať. Je to minulosť, ktorá ho dnes najmenej trápi, veď nacizmus zmizol v prepadlisku dejín. To, s čím sa dnes nevie zmieriť, je dnešná konzumná spoločnosť. Kapitalizmus drancuje zdroje a podľa neho je trvalo neudržateľný. Hoci ho osud ťažko skúšal, nepotrebuje psychoterapiu v podobe viery.

Jeho otec bol Žid, ale o židovstvo sa veľmi nestaral, bol dokonca pokrstený. Mama bola Ruska, ale vlastne nie celkom – bola len súčasťou ruského úradníckeho aparátu na poľskom území. Medzi jej predkami sa našli Nemci, Rusi aj Česi. Pred boľševikmi ušla na Sibír. Otec sa tu zas ocitol ako zajatec rakúsko-uhorskej armády. Tak sa jeho rodičia zoznámili a zobrali sa. U otca to bola láska, z maminej strany skôr príležitosť emigrovať. „Do manželstva mojich rodičov sa to premietlo," vraví uznávaný filmový teoretik Pavel Branko. Detstvo prežil na Hačave, v robotníckej kolónii, kde otec pracoval ako vedúci skladu v magnezitke. „Bol som tam pánča proti svojej vôli. Ako jedenásťročný som sa stal Bratislavčanom. Otec chcel, aby sme mali väčšie šance, a tak kúpil na Trnávke tzv. poldomček na dlhoročnú hypotéku.. No ešte predtým sme bývali v Petržalke. Tam mi prvý raz dali pocítiť, že som židák."...   pokračovanie v denníku SME


Nová kniha - Ráno sa zobudím...

O Charte ľudských práv, o populačnej explózii a Donaldovi Trumpovi

Pokladám za nemravné plánovať exodus nejakej crème de la crème ľudstva na nejakú inú planétu, aby mohla prípadne zničiť aj tú.

Zhodneme sa, že kultúra prisťahovalcov z arabských krajín je iná ako naša. Ale dnes čelíme faktu, že do Európy vo veľkých počtoch prichádzajú utečenci práve z tej časti sveta, kde prevláda islamské náboženstvo. Mnohí utekajú pred vojnou a dávajú verejne najavo, že odsudzujú terorizmus. Ako sa máme zachovať? Čo by mala Európa v tejto situácii urobiť?
Nič viac, než sa dôsledne držať vlastných regúl. Uzavrela Schengenskú dohodu, ktorou otvorila vnútorné hranice s tým, že bude prísne strážiť tie vonkajšie. To prvé urobila, to druhé nie. Čo potom môžete čakať? Utečenecká kríza ako primárny úkaz fakticky totiž neexistuje. Európska únia si ju vyrobila sama ako druhotný dôsledok toho, že si ako celok nebráni svoje hranice proti ilegálnej imigrácii.
Ale tí, čo utekajú pred vojnou v Sýrii, cestou na člnoch cez more riskujú životy. Nie je to jednoduchá vec, vybrať sa s malými deťmi do neznámeho sveta s inou kultúrou, s iným jazykom. Prečo to riziko podstupujú?
Lebo vedia, že síce veľa riskujú, ale ak sa im podarí dostať na pôdu Európskej únie, už majú nohu vo dverách. Keby ju tam nemali a vedeli by, že ilegálne prekročenie schengenských hraníc znamená pre nich kategorické nie, prestali by so svojimi životmi hazardovať. No museli by vedieť, že im ako stroskotancom síce poskytneme prvú pomoc, ale na územie EÚ si ich nepustíme a budú sa musieť vrátiť, odkiaľ prišli. Často naozaj ide o útek pred vojnovými hrôzami, podľa mňa však štatisticky prevažuje snaha preniknúť do blahobytnejších oblastí, ako ukazuje aj výber krajín, kam votrelci masovo smerujú. Do chudobných krajín sa predsa nehrnú, aj keď ich cesta vedie často cez ne.
Votrelci?
Pravdaže votrelci. Keď vás niekto chce požiadať o pomoc, zazvoní alebo zaklope. Kto sa vám do bytu vkradne cez pivnicu či okno, tajne, býva spravidla zlodej. Ilegálny imigrant nie je zlodej, ale na cudzie územie sa tiež vkradne tajne a až potom sa spýta, či ho prijmete. Podľa mňa jediná správna reakcia je vrátiť ho, odkiaľ prišiel, nech najprv zaklope. Na toto zaklopanie treba urýchlene vytvoriť strediská, kde sa to legálnou cestou dá. Musí to však byť mimo hraníc EÚ, nie na jej pôde.

Kniha má 249 strán, vyšla začiatkom roka 2017 vo vydavateľstve Marenčin PT
v spolupráci s SFÚ a dostať ju v sieťach Panta Rhei a Martinus, ako aj v predajniach Artforum a Klapka.


Úklady jazyka čiže slovgličtina

"Redakcia literárneho časopisu Romboid udeľuje Cenu Romboidu za rok 2006 Pavlovi Brankovi za celoročnú sériu Úklady jazyka čiže slovgličtina, v ktorej kriticky, kompetentne, polemicky ostro aj s osobitým štylistickým šarmom, kultivovane, erudovane a so širokým kultúrnym rozhľadom, loví v kalných prúdoch dnešnej slovenčiny a pristihuje in flagranti, na mieste činu a za horúca naše chyby, poklesky, hlúposti a zverstvá páchané verejne na našom vlastnom jazyku. Práve ten je nákazou všeobecnej nekultúrnosti zasiahnutý veľmi citeľne."
Oleg Pastier


Bibliografia

Filmová kritika:
Mikrodramaturgia dokumentarizmu, 1991.
Straty a nálezy 1, 1948-1998.
Straty a nálezy 2, 1963-2005.
Straty a nálezy 3, 1963-2007.

Slovenčina – slovgličtina
Úklady jazyka, 2014.
Úskalia a slasti jazyka, 2015.
Úlety a istoty jazyka, 2018.

Publicistika Proti prúdu (memoáre), 2011.
Ráno sa zobudím a nie som mŕtvy, 2016.
Gegen den Strom, 2018.


Životopis
Narodený 27. apríla 1921 v Terste, Taliansko

1921 – 32 Detstvo na Hačave, okres Hnúšťa
1932 – 40 Bratislava, reálne gymnázium s maturitou
1940 – 41 2 semestre Slovenská vysoká škola technická v Bratislave
1940 – 42 3 krátkodobé príležitostné zamestnania
1942 – 45 Politický väzeň – Bratislava, Nitra, Leopoldov, Mauthausen
1945 – 48 Prekladateľ na voľnej nohe
1948 – 52 Ako filmový publicista na voľnej nohe prispieva do periodík Pravda, Práca, Náš film, Kultúrny život, Slovenské pohľady, Smena, Ľudovýchova, Slovenská reč, Pod zástavou socializmu, Svet socializmu a i. Zároveň činný ako prekladateľ
1953 – 56 Iba prekladateľ na voľnej nohe
1956 – 69 Redaktor Film a divadlo
1956 – 72 Ako filmový publicista prispieva:
Na Slovensku:
Čítanie o ZSSR, Film a divadlo, Kultúrny život, Ľudovýchova, Mladá tvorba, Národná obroda, Nové slovo, Práca, Pravda, Predvoj, Príroda a spoločnosť, Rodina a škola, Slovenský rozhlas, Slovenka, Slovenská reč, Slovenské pohľady, Slovenský jazyk a literatúra, Smena, Svet socializmu, Učiteľské noviny, Új szó, Umelecké slovo, Televízia, Večerník, Život.
V Česku: Czechoslovak Life, Divadelní a filmové noviny, Estetika, Film a doba, Filmové a televizní noviny, Reportér, Rudé právo, Plamen, Tvorba.
V zahraničí publikoval v:
Francúzsko – Les Lettres Françaises; Juhoslávia – Telegram, Záhreb; NDR – Deutsche Filmkunst; Poľsko – Ekran Warszawski, Film polski, Kamera; SRN – Filmspiegel; Švédsko – Filmrutan; ZSSR – Iskusstvo kino, Sovetskij ekran.
1967 Čestná cena SÚKK a SV ČSSP za preklad Maxim Gorkij: Život Klima Samgina
1968 – 70 Vedie scenáristicko-dramaturgický kurz na VŠMU
1970 Odborný pracovník SFÚ
1973 Trvalo na dôchodku
1972 – 78 Na čiernej listine aj ako prekladateľ
1972 – 89 Na čiernej listine ako filmový publicista
1978 – 89 Prekladateľská činnosť
1990 – 07 Publikuje v časopisoch Dialóg, Film a doba, Film.sk, Filmová revue, Kino-Ikon, Kultúrny život, Mosty, Nové slovo, Pravda, Rádio Slobodná Európa, Sme.
1997 Čestný doktorát VŠMU
2000 Prémia SFZ, ÚSTT, LFSR za zborník.
Straty a nálezy 1948 – 98.
2000 Zlatá kamera 9. MFF Artfilm
Pamätná listina predsedu vlády k udeleniu Zlatej kamery
Cena slovenskej filmovej kritiky za Straty a nálezy 1948 – 98 .
2007 Cena Slnko v sieti za celoživotné dielo.
2011 Cena ministra kultúry za 2010
Ocenenia za memoáre Proti prúdu
2012 Čestné uznanie Egona Ervína Kischa KALF a AOSS
Tvorivá prémia SFZ, ÚSTV, LF
Cena Slovenských filmových novinárov
2015 Pribinov kríž II.stupňa
2016 Cena Romana Kaliského
2017 PEN-klub, čestné členstvo

Upravené v decembri 2017
copyright 2000-2017 © Vlado Branko