Až keď vyjdeme z tohto motivického kontextu, lepšie pochopíme súradnice, v ktorých Katyň operuje, a tvar, aký nadobudla. V zhode s väčšinou Wajdovej tvorby, vyznačujúcej sa silnou literárnou predlohou, aj táto látka vyrastá z košatej predlohy Andrzeja Mularczyka, lenže pribudla pálčivá osobná pohnútka – Wajdov otec totiž patril medzi obete katynskej masakry, a to z filmu robí aj spomienku na konkrétnu obeť. Autor ju spomedzi ostatných dejovo nevyzdvihuje inak než tým, že priebežný motív tvorí zakrvavený denník, podrobne a s časovým údajom zachytávajúci Andrzejovu cestu do smrti, ktorú si obeť dlho nedešifruje ako takú. Túto nevedomosť zdieľa s pozostalými doma a autor na množstve detailov z mechanizmu zaobchádzania so zajatcami ukazuje zrod a tuhý život ilúzie, že k najhoršiemu nedôjde, aj cez obraz manipulačných techník oboch okupantov, ako túto ilúziu budiť a udržiavať.
Ilúziu nezdieľa jedine budúci kolaborant, poručík Jerzy, ktorý sa po vojne zapojí do tabuizácie zločinu, ale nakoniec neunesie ostrakizáciu a výstrelom do hlavy akoby sám dezavoval svoju celoživotnú skepsu a jasnozrivosť, kapitulujúc tak v ďalšej zbytočnej obeti. Symbolicky sa tak pridáva k obetiam katynskej masakry, ktorej unikol iba nedopatrením. Je to myšlienkovo asi kľúčová postava vo výrazovo úspornom, trochu sošnom podaní Andrzeja Chyru, lebo Wajda cez ňu konfrontuje rozšírený faktor romantizmu, ktorému pripisuje podiel na formovaní tragických osudov Poľska. (Do ťažiska témy posunul Wajda tento obraz koncov romantizmu vo filme Lotna z r. 1964, kde sa pri prepade Poľska roku 1939 drvivej nemeckej vojenskej mašinérii stavia na odpor poľská jazda so šabľami v rukách.) Poručík Jerzy ako jediný zo zajatcov od začiatku na ilúziu o regulách pre vojenských zajatcov reaguje, že „z nás ostanú iba gombíky". Práve z neho však neostali, a on to vylúčenie neuniesol. To z neho robí tragickú postavu, ozvuk Maćka z Popola a diamantu.
Princípom výstavby je však viacprúdovosť až mozaikovosť, rozpriadaná cez päť nosných línií – osamelca Jerzyho, rodinu kapitána Andrzeja, rodinu krakovského vedca, rodinu generála a príbeh poručíka letectva a jeho sestry. K tomu treba prirátať vybrúsenú, ale z celku vystupujúcu hereckú etudu humanistického sovietskeho dôstojníka, ktorá ako do príbehu vstúpi, tak z neho zasa zmizne. Nie je v tom však jediná, skôr bije do očí svojou nápadnosťou a váhou, lebo mozaikovitá výstavba vo všeobecnosti zahŕňa množstvo výrazných epizódnych postáv, ktoré na chvíľu ovládnu pole, ibaže niektoré sa v prúde košatého príbehu vracajú, kým iné miznú. Wajda tú epopeju kolektívnej národnej tragédie, ktorej záver je vopred známy, takže sa tu nepracuje s momentom napätia, sleduje súbežne cez osudy zajatcov a osudy ich blízkych. Je tu však rozdiel. Dôstojníci od chvíle, keď sa stali zajatcami, nemajú na výber, sú už len objektom. Naproti tomu väčšina ženských osudov má svoj rozhodovací priestor a aj ho rozmanito využíva. Pasáže z vojny hovoria o vytrvalosti a nezlomenej hrdosti, spojených s ilúziami a strachom pozrieť pravde do očí. V obraze povojnového obdobia pod sovietskou patronanciou sa nezlomnosť zasa spája s márnym vzdorom voči novému kolaborantstvu, vteleným najmä do snáh modernej Antigony, ktorá sa márne pokúša dostať pravdu o bratovej smrti na jeho pomník. Vcelku je ten kolektívny ženský portrét holdom tým, čo mali možnosť rozhodovať sa a aj ju využívali, prevažne s hrdou dôstojnosťou.
Konkrétny obraz katynskej masakry je v priebehu deja začlenený iba prostredníctvom autentického dokumentu, ktorý o nej nakrútili roku 1943 Nemci a ktorý Sovieti po víťazstve obrátili proti nim. Vyblednuté, kontrastné čiernobiele sekvencie akoby pripravovali vyvrcholenie záveru, keď vo vyšedivených farbách sledujeme rekonštrukciu mašinérie ľudských jatiek, zmechanizovanej, na zem stiahnutej apokalypsy, ktorej logistika bola dávno pripravená a popravné roboty v nej fungujú len ako kolieska zbavené ľudských reakcií.
Katyňou Wajda bojuje proti krátkosti ľudskej pamäti. Na jednej strane stavia pomník obetiam, na tej druhej, dôležitejšej, pripomína Poľsku a svetu nielen masakru, ale najmä cestu k nej, hybné dejinné sily zobrazené cez množstvo ľudských osudov. Robí to s využitím arzenálu, na ktorý vždy kládol dôraz. Filmom vinie rad metaforických asociácií, opätovných významonosných rekvizít, ktoré vytvárajú vnútorné väzby a pridávajú motívom symbolické značenie.
Napriek tomu sa zdá, že dielo ako celok sa nemusí nutne zaradiť medzi vrcholy Wajdovej dráhy. Stavajú sa proti tomu prvky melodramatizmu, ktorý sa sčasti premieta aj do výrazných hereckých kreácií, kým niektoré vedľajšie postavy sa zasa prezentujú skôr ako typy. Prekvapuje to tým viac, že plnokrvné herectvo patrí vo Wajdovej tvorbe k jej najvýraznejším poznávacím znakom a niektorých hercov si Wajda priam „stvoril". Tu sa však košatosť a mozaikovitosť zavše dostáva s plnokrvnosťou kreácií do sporu.
Slovom, Katyň je svojou váhou a posolstvom pre svet dôležitá. Pre Poľsko kľúčová, a Poľsko to už aj ocenilo – v Poľsku je Katyň spoločensko-kultúrnou udalosťou prvého rangu. Nezdá sa však, že by divák, nedostatočne oboznámený s poľskými reáliami, dokázal z tohto filmu-rieky, rozvetvenej do priveľa ramien, všetky kontexty a podtexty aj odčítať.