3. Vladimír Blahovec

Vlado Blahovec sa narodil 10. júla 1920 v Norfolku, USA, keď sa jeho rodičia práve vracali cez USA do novovzniknutého Československa. Vyštudoval reálne gymnázium v Bratislave, roku 1939 zmaturoval, po maturite študoval práva a ako nadaný hudobník zároveň aj konzervatórium. Od roku 1940 vykonal, spolu so sestrou Vierou a Pavlom Scharfsteinom, bez napojenia na akúkoľvek skupinu, niekoľko individuálnych odbojových akcií. Sypali nemeckým autokolónam do cesty trojhranné cvočky a vlakovým súpravám do mazníc piesok, údajne s dobrým výsledkom. Nikdy ich pri tom neprichytili.
Od roku 1941 bol spolu so Scharfsteinom napojený na ilegálnu činnosť KSS na Trnávke, ako som už opísal. V lete 1943 musel nastúpiť, namiesto vojenčiny, do študentského pracovného tábora v Jakubove pri Malackách, čo znamenalo trojmesačný odklad vojenčiny. Bez povolenia však tábor opustil, a keď ho hliadka chytila bez priepustky, dostal sa na 3 týždne do vojenského väzenia.
V máji 1944 odišiel spolu s Jánom Fintorom do Demänovej, kde sa pod rúškom filmovania zapojili do príprav Povstania. V júni sa na týždeň ešte vrátil domov do Bratislavy, čo bolo jeho posledné stretnutie s rodinou, potom odišiel do Prievidze. Oficiálne tam ako hudobník študoval hornonitrianske ľudové piesne, v skutočnosti až do začiatku augusta rozvážal na určené miesta získané zbrane.
Podľa rozprávania Blahovcovej sestry Vladimíra pred vypuknutím Povstania pridelili do Sklabinej k štábu partizánskej brigády kapitána Jegorova, odkiaľ ho preložili do Zemianskych Kostolian, kde mu ako nadporučíkovi zverili vedenie oddielu. Pri akcii súvisiacej so židovským táborom v Novákoch sa ešte naposledy stretol s Pavlom a Eduardom Scharfsteinovcami, potom bol preradený do odriadu Suvorov Prvej čs. partizánskej brigády M. R. Štefánika v Kunerade, ktorej velil major Popov. Zúčastnil sa bojov pri Strečne, kde nemecké tanky prelomili povstaleckú obranu a začali prenikať k Vrútkam. Operovali z Bagárovej chaty pod Minčolom, kde dostali za úlohu prepadnúť vrútocké kasárne.

4. Pomník Eugena Karvaša a Vlada Blahovca vo Vrútkach na ulici pomenovanej ich menom.

Keď začiatkom novembra prišla do Bratislavy správa, že Vlado Blahovec spolu s bojovým druhom Eugenom Karvašom, synovcom guvernéra Štátnej banky, v bojoch pri Vrútkach padli, otcovia oboch sa 13. novembra 1944 vypravili na miesto smrti. Za pomoci partizánov mŕtvoly exhumovali, identifikovali a znova pochovali na tom istom mieste pod Piatrovou do spoločného hrobu, kde teraz stojí ich pomník. Ulicu k nemu premenovalo mesto Vrútky r. 1946 na ulicu Eugena Karvaša a Vladimíra Blahovca, a roku 2004 si ich pamiatku uctilo udelením Ceny mesta Vrútky in memoriam. Aj Univerzita Komenského svojim predčasne zomretým poslucháčom krátko po vojne udelila doktorát in memoriam, a r. 1946 im bol in memoriam udelený Rad SNP I. triedy.
Bližšie okolnosti smrti otcovia zistili na mieste od chatára J. Bagára v chate pod Minčolom a od vrútockého železničiara a partizána Ivana Kazára. Prepad vrútockých kasární bol vraj zle pripravený alebo dokonca zradený, tak či onak, nemecká posádka útok čakala.

5. Nápis na pomníku: Verní v živote – nerozluční v smrti.

Keď partizánom pri zostupe do mesta 14. septembra 1944 vpadla do boka, Blahovec s Karvašom a ďalšími dvoma partizánmi v postavení medzi Dubnou skalou a Vrútkami guľometom chránili ústup svojho oddielu. Blahovec utrpel smrteľné zranenie, Karvaš ako medik mu dal morfiovú injekciu a potom, hoci sám bol ranený iba ľahko, pokračoval v boji a keď minul posledný náboj, užil ampulku s jedom, ktorú mal so sebou asi z nemocnice. Ostatní dvaja sa vraj zachránili útekom. Karvaša s Blahovcom potom našli mŕtvych v objatí a v tejto pozícii sú aj vykresaní na pomníku, postavenom po vojne.
Podľa verzie z archívu Múzea SNP šlo o dve nemecké delostrelecké batérie, ktoré ostreľovali Vrútky a mali veliteľstvo pred vchodom do doliny k Bagárovej chate. Partizánsky oddiel pod velením Alojza Ritnošíka mal tieto batérie zničiť a jedným z veliteľov akcie bol nadporučík Vladimír Blahovec, ktorý aj s Eugenom Karvašom ako svojím zástupcom a asi sedemdesiatimi partizánmi prišiel na Bagárovu chatu večer pred bojom z Kuneradu ako posila. Podľa rozprávania Alojza Ritnošíka šlo o štyri batérie, z ktorých sa oddielu dve podarilo zničiť, no keď aj Nemcom prišla posila, bolo sa treba dať na ústup. Blahovec s Karvašom kryli ústup odriadu Helena a neprežili to. Ďalej sa obe verzie už zhodujú. Aj tieto odchýlky dokazujú, ako sa podstata diania v spomienkach zachová, ale v podrobnostiach sa na pamäť nedá spoľahnúť.

6. Pavel Scharfstein (vľavo)

Pavel Scharfstein sa narodil 11. decembra 1921 v Štúrove a jeho ilegálnu činnosť do roku 1941 som už opísal. Na jeseň 1941 ho vzali do pracovného vojenského tábora pri Sv. Juri, kde s ním Vlado Blahovec udržiaval styk a zabezpečoval jeho spoluprácu s našou tlačiarňou vo Vrakuni. Takto sa naše letáky dostávali aj do tohto tábora. Po zatknutí rajónneho vedenia KSS na Trnávke a odhalení tlačiarne sa táto spolupráca samozrejme končí.
Po likvidácii svätojurského tábora v roku 1943 Pavla Scharfsteina aj so starším bratom Eduardom preložili do civilného židovského pracovného tábora v Novákoch, kde už od roku 1942 pracovala ilegálna bunka KSS a bratia Scharfsteinovci sa do jej činnosti po príchode do tábora zapojili. Ešte pred vypuknutím SNP vznikla širšia odbojová skupina a v jej rámci bratia Scharfsteinovci hneď 29. augusta 1944 narukovali do Povstania.
Výzbroj získali v Zemianskych Kostoľanoch a slúžili v brigáde kapitána Jegorova, kde patril k štábu aj Vladimír Blahovec. Bojovali pri obsadzovaní Handlovej a Skleného, po boji pri Baťovanoch, dnešnom Partizánskom, ich preložili do výcvikového strediska v Hiadli a preradili do Kuznecovovej skupiny, kde Pavel slúžil ako veliteľ družstva, rovnako ako jeho brat Eduard. Po jednodňovom nasadení pri Martine skupina skoro celý október operovala v Gaderskej doline. 27. októbra 1944 sa skupina rozdelila na dve časti. Prvá, asi 30-členná, odišla na Vtáčnik pod velením náčelníka štábu poručíka Alexandra Bachnára. Druhú, asi 40-člennú, vedenú poručíkom Imrichom Müllerom, pričlenili k brigáde Jana Žižku pod velením kapitána Klokova. K nej patrili aj bratia Scharfsteinovci. Skupina 29. októbra odišla do Krížnej a od 1. novembra sa márne pokúšala prejsť cez hranice do Protektorátu. Operovala v priestore Valaskej Belej a 14. novembra zaujala postavenie v horárni (či chate) pod Oselnou, neďaleko osady Gápel. 17. novembra ju nemecký oddiel (možno aj vinou nepozornosti strážneho) v horárni prepadol a v trojhodinovom boji 18. novembra 1944 nad ránom padlo 6 partizánov, medzi nimi aj Pavel Scharfstein s bratom Eduardom.
Na rozdiel od Blahovcovho osudu sa mi nepodarilo zistiť viac, než že časť mŕtvych z tohto boja ešte v lete 1945 exhumovali a slávnostne pochovali v Prievidzi, židovský cintorín však v 80-tych rokoch padol za obeť výstavbe a nahradil ho symbolický cintorín neďaleko odtiaľ. Či medzi exhumovanými a prevezenými do Prievidze boli aj bratia Scharfsteinovci, o tom sa svedectvá rozchádzajú. Podľa Igora Kišaca oni exhumovaní neboli a stále sú pochovaní v Gápli, kým pani Becková z Prievidze, ktorá poznala celú rodinu osobne, spomína, že sa na slávnostnom pohrebe v Prievidzi zúčastnila spolu s matkou a sestrou bratov Scharfsteinovcov a že po likvidácii cintorína ešte dlho vídala náhrobný kameň s ich menami v neďalekom kamenárstve.
Tento rozpor sotva ešte niekto objasní, v každom prípade bol obom bratom za odvahu posmrtne udelený vojenský kríž a jeden z povojnových kronikárov odboja, rodák z Valaskej Belej Dr. Igor Kišac, vyvíja úsilie, aby na bojisku v Gápli bola umiestnená pamätná tabuľa s menami padlých.

Údaje sú to kusé a sčasti z druhej ruky. Pôvodne som podkladov k Pavlovi Scharfsteinovi mal viac, vrátane fotografií od jeho sestry, lenže spracovaný separát som aj s fotografiami zveril Izbe revolučných tradícií na Trnávke, kam Uhlárikova činnosť a časť činnosti Vlada Blahovca a Pavla Scharfsteina patrí – a neurobil som si z fotografií kópie.
Novopečeným ponovembrovým bojovníkom proti všetkému, čo by mohlo pripomínať červenú totalitu, však Izba revolučných tradícií zrejme klala oči a zlikvidovali ju. Podrobnosti sa mi zistiť nepodarilo, lebo medzičasom zanikla aj ZO SZPB na Trnávke.
A tak musím byť rád, že sa našli ľudia, čo po takom odstupe prejavili ochotu a dokázali poskytnúť jestvujúce podklady. Ďakujem za pomoc Múzeu SNP v Banskej Bystrici, Alexandrovi Bachnárovi z Bratislavy a najmä Oľge Ďurčenkovej z Mestského úradu Prievidza, ktorá urobila fotografiu dnešnej podoby pamätníka na symbolickom cintoríne, zaznamenala spomienky pani Beckovej a poskytla kontakty na ďalších kronikárov či pamätníkov – Dr. Igora Kišaca, rodáka z Valaskej Belej, a prievidzského kronikára p. Saba, ktorým tak isto ďakujem.
Pokiaľ by niekto z čitateľov vedel o živote Vlada Blahovca a bratov Scharfsteinovcov za vojny niečo viac, než som tu opísal, prípadne chcel niečo poopraviť, alebo mal dokonca k dispozícii ďalšie fotografie, prosím o informácie na uvedenú adresu. Predčasne ukončené životy padlých hrdinov spolutvoria mozaiku dejín nášho odboja.

Foto 1.-2. Fotoarchív Ján Hidassy
Foto 3. Z clánku Dušana Ertla, kronikára mesta Vrútky
Foto 4.-5. Archív Múzea SNP v Banskej Bystrici
Foto 6. Archív Alexandra Bachnára