Ešte týždeň po bitke mal Uhlárik tvár, akoby ju bol vytiahol z roja včiel. Po tejto demonštrácii, čo nás čaká a neminie, nabrali veci rýchly spád. Zahnali nás do obrovskej šopy, kde bolo teplo a kde nás ostrihali a oholili po celom tele. Potom šup-šup pod horúce sprchy, ktoré boli naozaj sprchy, nie plyn, po osprchovaní nás poprášili akýmsi DDT a potom každému hodili, bez ohľadu na rozmery, páskovanú táborovú uniformu pripomínajúcu pižamu a zväčša deravú, k tomu ľahučký kabát v podobe županu. Naše šatstvo sa prepadlo do neznáma, zobrať sme si z neho mohli iba obuv, pokiaľ sa nezapáčila niekomu z obsluhy. Rýchle obliecť, a už nás, rozparených spopod spŕch a v oblečení, vhodnom tak na máj či september, hnali von do mrazu a pochodom na dosť vzdialený a celkom nevykúrený karanténny barak. Pri svojej chúlostivosti na prechladnutie som si bol istý, že ak by aj nič iné, táto konská kúra mi privodí zápal pľúc a bude koniec. Napodiv, nebol.
Na karanténny barak už svietilo poludňajšie zubaté slnko a znútra ho vyhrievali telá rozparené spod spŕch – slovom, o pár hodín teplota v baraku stúpla možno aj na 10 stupňov a nám to, po toľkom mrznutí, pripadalo už celkom znesiteľné. Jesť sme v ten deň nedostali vôbec, ale aspoň smädom sme netrpeli – pred barakmi bývala okrúhla betónová nádrž s tečúcou ľadovou horskou vodou, kde sa otužilec mohol umyť aj celý, ak si v tom mraze trúfal. Problémom života a smrti bolo teda ako-tak sa najesť. Tie podmienky sa s rozkladom Tretej ríše z týždňa na týždeň zhoršovali. Keď sme už boli „zaradení", sprvu sme na deň ešte fasovali tretinu kilového komisárka, k tomu občas trochu salámy a margarínu, na obed polievku, v ktorej plával aj nejaký ten zemiak či fazuľa, a večer dokonca trochu akejsi kaše... Ku koncu sa to scvrklo na tenký plátok komisárka, často plesnivý, a obedňajšiu polievku vystriedal neomastený odvar z cukrovarníckeho odpadu (teda z odrezkov, ktoré ostanú po vyvarení cukru). Bol tak odporne sladký, že niektorí sa napriek hladu nedokázali prinútiť, aby ho zjedli. Ja som to v duchu myšlienky, že každá kalória dobrá, po nich nasilu dojedal, čo malo za následok, že som v noci musel neprestajne odbiehať na latrínu, takže o vyspaní nemohlo byť reči.
Napokon, naozaj sa vyspať bol aj tak nedosiahnuteľný sen. V karanténnom baraku sme spávali na holej dlážke tak nahusto, že v noci bol problém na niekoho nešliapnuť. Keď nás asi po troch týždňoch preradili na „normálny" barak – tuším číslo 13 – sociálne podmienky sa „zlepšili". Tam totiž boli trojposchodové prične so smradľavým slamníkom, lenže keď ste pri šírke 80 cm na jednu pričňu štyria, môžete spávať iba sardinkovým spôsobom – dvaja hlavu jedným smerom, dvaja druhým, vždy iba na boku. Ako človeka takéto podmienky otupia, nech osvetlí drastická nočná príhoda. Raz nás zobudilo vlhko a prenikavý smrad. Ležali sme vo výkaloch a moči – tak to už pri smrti chodí. Mŕtveho sme zložili na podlahu, zahrešili, že zasvinil slamník, ako-tak ležisko očistili – a spali sme ďalej, možno aj spokojní, že aspoň raz máme trochu viac miesta. Toto otupenie je na účinkoch koncentráku asi horšie než všetko, čo muklom môžu vykonať kápovia a esesáci.
Prežil som v tých podmienkach napriek tomu, že som v apríli dostal zápal pohrudnice, takže ma odlifrovali do krankenlágra, kde boli potravinové dávky polovičné. Pamätám sa, ako mi ilegálna organizácia prihrala na prilepšenie krajec chleba so salámou. Bola to v tých podmienkach veľká vec, lenže mi bolo tak zle, že som prilepšenie nevládal hneď zjesť, a tak som si chlieb položil na trám rovno pri nose. Zrejme som na chvíľu zdriemol, lebo keď som sa prebral, chlieb bol preč. Slovom, hlad väčšinu degradoval na tvory, ktoré na iné ani nemysleli, iba ako zohnať čosi pod zub navyše, a naozaj som po celý čas pobytu v Mauthausene bol jediný raz sýty. Stalo sa to tak, že po bombardovaní kdesi v okolí tábora vliekli podvečer do táborovej kuchyne za vozom konskú mrcinu, za ktorou sa ťahalo kusisko čriev. Koňa samozrejme sprevádzalo niekoľko bachárov.
Po návrate z práce a po apele sme v zásade smeli chodiť po tábore, a tak sme sa traja z nášho bloku, Rus, Ukrajinec a ja, stali svedkami tejto scény. Rus mi vraví: „My dvaja sa na črevá akože vrhneme a nech nás tlčú. Si najmladší, ešte vládzeš utekať, ty črevá odrež a ujdi." Trik sa podaril, a keď sa bachári do nich pustili obuškami, priskočil som, nožíkom odrezal črevá a už ma nebolo. Potom sme črevá na baraku spolu čistili. Vody bolo dosť, ale smrad sa z nich aj tak odstrániť nedal, a variť si nebolo na čom, to bolo výsadou kápov. Nuž sme korisť pokrájali na drobné kocky, soľou sa pokúsili prekryť smrad a surové sme tie rezance pojedli. Dvadsaťštyri hodín som z toho bol sýty, jeden-jediný raz v Mauthausene, a nikomu z nás sa z tej smradľavej hostiny napodiv nič nestalo.

Na práce nás vodili mimo tábora do hory pomáhať pri rúbaní stromov a približovaní kmeňov. Keď zvážim, ako sme v tom mraze boli oblečení a pritom vysilení z hladu, nechápem, ako to niektorí z nás predsa len vydržali a prežili, lebo veď drevorubačstvo – aj to pomocné, ba možno práve to – je drina. Na tieto práce nás vodili takmer až do konca väznenia a tu hodno spomenúť bizarnú príhodu, ktorá sa stala v apríli, už za teplého slnečného dňa. Cez prestávku nám esesácki strážni, ktorí vzhľadom na blížiaci sa front akoby trochu zmäkli, dovolili, aby sme si vyšli na lúčku a ľahli si na slnko. Vyzliekol som si kabát, lebo napriek slnku na tráve ešte svietila rosa, a ľahol si naň. Tu zazneli sirény, ponad nás leteli spojenecké bombardéry, ozvala sa protilietadlová paľba a dozorcovia volali, aby sme sa vrátili do hory. V náhlosti som si kabát zabudol na lúke. Po odvolaní poplachu mi dozorca dovolil vrátiť sa poň. Lenže plášť nepopúšťal, bol ako prišpendlený. Nakoniec som našiel, že práve v mieste, kde mi predtým ležala hlava, kabát zaborila do zeme asi polkilová črepina granátu.
Esesáci sa do nás obzvlášť nestareli, nato mali blokárov a lagerpolizei – celá organizácia bola predsa založená na princípe rozdeľuj a panuj. Nie že by som hrôzy s esesákmi, sadizmus na schodoch smrti či zastrelenia „zo športu", ako ich opisujú iní, chcel spochybňovať. Vravím len, že ja – a ani naša drevorubačská partia – sme sa, okrem zaúch, päste do zubov či kopnutia do zadku, s takým niečím nestretli.
Konflikty nadobúdali aj kuriózne podoby. Súčasťou každodenného rituálu bývali nástupy na apelplaci, kde sa kontroloval počet. Tam veliteľ nástupu vyvolával mená (nie čísla!), a každý sa hlásil „hier". Zrazu sa ozvalo Capejnik, a „hier" nikde. Capejnik, ozvalo sa ešte raz, už hrozivo, a zase nič. Vedľa mňa stál jeden z mojich spoluodsúdencov v procese, Zábojník, a mne, keďže som vedel nemecky, zrazu zaplo. Drgol som ho – „to volajú teba". Zábojník sa rýchlo a nahlas prihlásil, ale bolo neskoro – pomedzi nás sa už drala lágerpolizei, nuž a nemá cenu opisovať nakladačku, akej sa mu dostalo za to, že nepochopil ponemčenú verziu svojho priezviska. Mohlo sa ujsť aj ostatným, ale neušlo sa, počet nakoniec súhlasil a dostali sme rozchod.
V hore sme pracovali cez pracovné dni. Spomínam si však na epizódu, keď nás raz v sobotu dali nastúpiť a poslali, takrečeno „na brigádu", do mauthausenského prístavu vykladať z lode transport rumunských Židov. Bol teplý slnečný aprílový deň a keď nám na palube nákladnej lode otvorili príklopy, vyvalil sa strašný smrad. Tých chudákov viezli z Rumunska proti prúdu Dunaja týždeň, a po celý ten čas im nedali jesť ani piť, ale ani nič, kam by sa vyprázdňovali. Tak sa celé podpalubie zmenilo na obrovskú šmykľavú latrínu, v ktorej sa váľali mŕtvi aj ešte nie celkom mŕtvi, ale nik nebol schopný vyteperiť sa po schodoch von. A hoci niektorí z nich v tom smrade vydržali nažive týždeň, nám stačilo strčiť hlavu do príklopu, a bolo nám na omdletie. Tak sme sa rozdelili na štyri skupiny, vždy dve sme si uviazali cez tvár mokrú handru, nadýchli sa a rýchle sa ponorili do tmy, nahmatali nejaké telo, živé či mŕtve, dovliekli ho ku schodom a tí čakajúci ho vytiahli hore. Potom sme sa vystriedali a dolu šli tí druhí. Takto sme podpalubie za pár hodín vyprázdnili. Vytiahnutých sme ponakladali na autá a tie ich, spolu s nami, odviezli do tábora. Dovezených sme potom zložili v rohu apelplacu.
Boli to ortodoxní Židia, s pajesmi, ako vystrihnutí z antisemitských letákov, a tu som zažil to najstrašnejšie zo všetkého, čoho som bol v Mauthausene svedkom. Dorútila sa skupina väzňov, Poliakov a Ukrajincov, vyzbrojených kyjakmi, a dotĺkali nešťastníkov, ktorí ešte javili známky života. Zverskejšiu nenávisť som nikdy predtým ani potom nezažil. Aj to ukazuje, do akej miery boli pre mukla väčšou hrozbou spoluväzni než esesáci, ale na tento faktor v rozprávaniach z koncentrákov narážam zriedka. Je otázka, prečo pri rozprávaniach zo sovietskych gulagov tento faktor stojí dosť v popredí, kým o nemeckých koncentrákoch to neplatí.
Isteže, koncentráky neorganizovali väzni, to bolo súčasťou nacistickej vykynožovacej politiky. No jej realizácia sa opierala prevažne o spodinu spomedzi väzňov, teda kolaborantov z našich radov.

Oslobodenie
Aj keď medzi muklov správy prenikali ťažšie, predsa sme len vedeli, že režim dohasína a front sa blíži, takže kto ešte chvíľu prežije, možno sa dožije.
Pre Američanov bolo to, čo v tábore našli, nepredstaviteľné. Všetky normy väznenia, ako ich civilizovaný svet vtedy poznal, s tým nemali nič spoločné. Takže oni sa tam ocitli vo dvojitej úlohe – jednak ako záchrancovia, ktorí sa usilovali pomôcť tým, čo ešte boli nažive, ale aj ako „turisti", ktorí chceli ten nepochopiteľný svet spoznať. Tak nové vedenie tábora, zorganizované zo siete, ktorá teraz vystúpila z ilegality a usilovala sa nastoliť aký-taký poriadok, začalo hľadať ľudí, ktorí by vedeli anglicky a mohli by Američanov po mašinérii toho pekla sprevádzať a vysvetľovať.
Ja ako takmer najmladší z nášho transportu (mladší bol iba Oto Wagner) som do ilegálnej siete zapojený nebol, taký kredit som zrejme nemal, no po príchode Američanov sieť vystúpila z ilegality a komunisti zo Slovenska založili vlastnú stranícku organizáciu.
Hoci som z KSS vystúpil už roku 1948, keď som videl, ako sa teória rozchádza s praxou a ako sa lož stala normálnou súčasťou propagandy a straníckej práce, za vojny a v ilegalite to bolo iné. Komunisti z domácej a potom táborovej ilegality, ako som ich spoznal v slovenských krimináloch a neskoršie v Mauthausene, sa v najtvrdších podmienkach osvedčili ako rovní, čestní chlapi, vždy ochotní sa navzájom podržať i za cenu rizika a osobnej obete.
Aj do našej straníckej organizácie sa teda dostala žiadosť amerického veliteľstva o sprievodcov, ktorí by dostatočne ovládali angličtinu. Ja som sa v bratislavskej samoväzbe učil angličtinu ako samouk a bez problémov som čítal anglické knihy, nuž som sa prihlásil. Keď však prišlo na lámanie chleba, zistil som, že americkí vojaci mi síce rozumejú (aj keď im z môjho prízvuku asi vstávali vlasy na hlave), lenže ja som z ich otázok nerozumel skoro nič. Po chvíli trapasu mi zišlo na um riešenie – požiadal som o blok a papier a požiadal: „Napíšte to." Situácia bola zachránená a dialóg nadviazaný.
Prečo to však spomínam? K najužším profilom v tábore patrili cigarety, a fajčiari sa mohli potrhať, aby sa k nim dostali. Nuž a pri výbere tlmočníkov sa hneď sformulovalo základné pravidlo – vojaci vám budú dávať cigarety, a tí, čo nefajčíte, ich musíte odovzdávať do spoločného fondu. Nech sa nik neopováži vymieňať ich za potraviny. Lebo prídely síce narástli, ale hlad bol v ľuďoch hlboko zažratý. Predsa sa však našiel ktosi, kto vymenil darované cigarety za tanier jedla navyše, a bol pristihnutý. Bol postavený pred verejný súd a nikomu neprajem cítiť sa v jeho koži. Aj to dosvedčuje, ako si komunisti v čase ilegality a tesne po nej potrpeli na čestnosť, morálku a solidaritu. Moc korumpuje, ale to príde vždy až postupne. Za vojny boli všetci tí, čo sa neskoršie stali súčasťou mocenského aparátu a teda aj jeho násilia, chlapi, s ktorými bolo cťou sa priateliť. Niektorí, ako Ing. Stahl, ostali k zvodom moci imúnni aj potom.

S oslobodením sa otvorili a načas sprístupnili sklady šatstva a iných potrieb, každý si tam vyberal, v čom sa vráti domov. Iní, predvídavejší, možno aj niečo, čo sa im do nového začiatku môže zísť, ale ja som nikdy nebol predvídavý. Vôbec som si neuvedomil, že ako 39-kilový kostlivec čokoľvek, čo by mi padlo, o pár týždňov už neoblečiem. A tak som len vyberal a čudoval sa, že mi je všetko také veľké, kým som nenašiel rommelovskú uniformu, ktorá mi viac-menej padla – zrejme ju nosil nejaký kostlivec od prírody. Samozrejme som ju potom nemohol nosiť ani tých pár týždňov, kým som z nej vyrástol – veď kto by si po oslobodenej Bratislave trúfal chodiť v nemeckej uniforme? Ale to som už doma v Bratislave, to nepatrí k téme.

Miloš Uhlárik Foto: archív Jána Hidassyho

Pavel Branko (s manželkou Emíliou a vnučkou Máriou) v Mauthausene roku 1995. Foto: Oto Wagner