web: Vlado Branko
URL:  www.vlado.branko.eu

Ak Návrat – odkiaľ a čí?

Návrat, réžia Andrej Zviagincev, Rusko 2003. Scenár V. Moisejenko a A. Novotockij, kamera Michail Kričman. Hrajú Vladimir Garin, Ivan Dobronravov, Konstantin Lavronenko, Natalia Vdovinová.

Dej – mysliteľne jednoduchý. K žene s dvoma synmi prikvitne po dvanástich rokoch manžel a otec, hneď na druhý deň vezme so sebou synov na výlet, kde sa odohrá kľúčová konfrontácia, dráma charakterov.
S rozvíjaním deja sa sociálne súvzťažnosti okresávajú, trojica sa vyčleňuje z ostatných väzieb, až kým tri všedné postavy šírej postsovietskej zápače v lone nezúčastnených prírodných živlov nevyrastú postupne do monumentálnych rozmerov mýtu, kde dominujú základné, nemenné emócie človečenstva. Súbežne s tým začínajú vystupovať jednak znaky antickej drámy, jednak biblicky podfarbená archetypálna faktúra.
Ale tak ďaleko ešte nie sme. Na začiatku sme v chátrajúcej postsovietskej kolónii, na rozpadajúcom sa sídlisku plnom bezútešných betónových bunkrov, katakomb a vodných nádrží – prostredie, aké nás prvý raz ohúrilo už v Pičulovej Malej Viere z roku 1988. Tam však šlo o sociálnu panorámu humorne nazretú kafkovskou optikou, kým tu po Kafkovi niet ani stopy, skôr cítime ozvuky transcendentna, ako ho do svetovej kinematografie vniesli Tarkovskij a Bergman. Ibaže Zviagincevovo transcendentno, kreslené s bressonovskou askézou, sa skrýva pod vrstvou sivej všednosti a rozpoznávame ho iba postupne.
Rozhodne ho ešte necítiť z úvodných pasáží detských hier, kde sa 13-ročný Ivan blamuje v očiach partie starších vrátane brata Andreja, lebo sa neodváži skočiť z veže do vody. Musí ho odtiaľ prísť vyslobodiť milujúca matka, prístav a "hlbina bezpečnosti".
To je v pondelok, pričom ešte nevieme, akú funkciu členenie na dni týždňa postupne nadobudne. V utorok sa odnikiaľ vynorí otec, a matka s babkou bez reptania prijmú lakonickú hlavu rodiny, ktorá sa v duchu najlepších patriarchálnych tradícií autoritatívne ujme kormidla. Synom zaimponuje autom a výlet na rybačku sľubuje chalanské dobrodružstvo.
Lenže to dobrodružstvo znamená opustiť materinské krídla a vydať sa napospas neznámemu, ktorý nielenže je záhadou, ale ňou až do konca ostane. Aj chlapcom, aj divákovi. Mohol za sebou mať kriminál alebo žoldniersku dráhu, taký je zvyknutý vnucovať okoliu svoju vôľu, podobrotky či násilím, ale čím bol naozaj? Prečo o sebe dvanásť rokov nedal znať? Už to naznačuje, že nejde o otca vo všednom zmysle slova, ale o symbol despotizmu, keď sa otec z potenciálneho vychovávateľa a možného partnera či staršieho druha stále viac vmanévrováva do úlohy krotiteľa.
Na taký postoj synovia reagujú odlišne – starší sa pokúša o zmierlivosť,  kým Ivan sa zatvrdzuje v nenávistnom vzdore, pričom tu padá ďalší patriarchálny vzorec, princíp prvorodenstva, lebo šéfovskú úlohu medzi chlapcami preberá Ivan.
Výprava na opustený ostrov, ktorý bol pre otca ostrovom pokladov, chlapcom však namiesto dvoch rokov prázdnin priniesla dva dni necitovej výchovy a frustrácie až do nenávisti, sa skončí otcovou smrťou. Za cenu obrovskej námahy sa chlapcom podarí otcovo telo po páde zo spustnutého majáka dopraviť k člnu a člnom k autu, kde séria rodinných fotografií ako čiernobielych vblikov vytrháva z minulosti momentky svedčiace o možnostiach, nábehoch a perspektívach rodinnej bunky, kde aj otec mal svoju funkciu, ale ju dvakrát premrhal či stratil. Hoci prinajmenšom starší syn Andrej mu svojou túžbou po otcovi dával druhú šancu a bol kvôli nej ochotný všeličo preglgnúť. Otec sa napokon aj s člnom a neznámym nálezom, o ktorom sa synovia nikdy nedozvedia, symbolicky "prepadne".

Toľko dejový plán, spoza ktorého sa vynárajú obrysy toho, čo sa pod ním skrýva a o čo vlastne ide. Na prvý pohľad to pripomína generačný konflikt či vzburu z priehradky "otcovia a deti", motív v ruskom povedomí obzvlášť frekventovaný a virulentný. Isteže je tu prítomný, ale tým, ako ho autori osihotili od spoločenských parametrov, redukovali na dreň, spoločnú tomuto vzťahu od nepamäti po dnešok, ho zároveň zmýtizovali. Dali mu intenzitu a prvobytnosť anticky vznosných príbehov, do ktorých vždy vstupuje aj transcendentno, a protagonistov povýšili na archetypy. To nutne spustí asociačný reťazec.
Ivan ako Oidipus v stave zrodu? Tak trochu, keby do hry vstúpil aj motív súperenia o matku, ten tu však chýba. Autor hneď na začiatku ponúka iné, biblické filiácie – hneď po otcovom príchode sa Ivan vydá pátrať po minulosti a nájde fotografie, ktoré rodinný zväzok potvrdzujú. Nájde ich v biblii, síce založenej na pôjde, teda vyradenej, ale predsa ešte prítomnej vo vedomí – iste ju neotvára prvý raz.
Naskakuje ďalší asociačný reťazec. Prvý raz uvidia synovia otca hneď po návrate, ako spí zahalený v prikrývke. Naposledy ho vidia mŕtveho a podobne zahaleného v potápajúcom sa člne z identického osového pohľadu, nohy obrátené k nám. Tak predsa hagiografia zobrazuje mŕtveho Ježiša v hrobke. Asociácia je to bizarná, lebo stavia do pozície ukrižovaného kohosi, kto nebol obeťou, ale pôvodcom tragédie. Chce nám tým naznačiť, že bol predsa aj obeťou? Kľúč ponúka možno iná asociácia, tesne pred rozuzlením: otec zdvihne na syna sekeru. Teda Abrahám a Izák? Bol Abrahám v rukách krutého boha iba potenciálnym synovrahom z ochoty uposlúchnuť brutálny rozkaz, čo práve dnes vyvoláva predstavu všetkých alibistických vrahov na rozkaz? Robí ho nutnosť takej voľby automaticky aj obeťou? Dá sa otcova situácia v Návrate vôbec merať týmto podobenstvom? Asi nie, rozhodne nie celkom, ale povýšenie protagonistov na archetypy núti uvažovať týmto smerom.
V tomto svetle nadobudne aj členenie príbehu na dni iný význam. Pondelok bol príchodom, o ktorom nevedno, čo prinesie. Utorkom sa začala výprava, ktorá sa však rýchlo zmenila na krížovú cestu – chlapcov, alebo aj otca? – a v piatok, deň ukrižovania, sa otec zabil pádom z majáka. V sobotu klesol s člnom na dno. A nedeľa, zmŕtvychvstanie? Nedeľu tu nenájdeme, vzkriesenia niet. V origináli tento druhý význam bije ešte väčšmi do očí, lebo po rusky sa aj nedeľa volá voskresenije. Náznak vzkriesenia sa však predsa len vynorí cez zmenu pomeru síl. Ak Andrej bol po celý čas výletu vo vleku mladšieho Ivana, čoraz väčšmi spaľovaného vzdorom a nenávisťou, okamihom otcovej smrti sa jeho dikcia razom zmení, z jeho lakonických príkazov znie hlas otca, ktorý si vždy vie rady, v novogeneračnej verzii však bez konfliktogénnej šikany. Je toto náhradou zmŕtvychvstania, uskutočnením toho, čo chcel falošnými cestami dosiahnuť otec?

Toľko k vnútornému náboju. Vráťme sa však k tvárneniu. Dráma trojice má totiž ešte jedného partnera – prírodu, ktorá spoludefinuje atmosféru vzťahov. Studená severská krajina pôsobí odveko, nemenne, len vodný živel sa vie aj rozbúriť, aby čoskoro zas prešiel do oloveného gris en gris. Skrovné  prvky diela ľudských rúk akoby obrastala, pohlcovala. Dialóg prírody s príbehom spoluurčuje farebná tonalita, prevažne studená a vysivená, takže občas pôsobí až dojmom čiernobielej. A predsa sa  sem-tam zaleskne zeleň, sivý povlak nakrátko vystrieda modrá obloha s bielymi obláčikmi, signalizujúc, že ešte vždy je aspoň tieň šance. Málokedy získava kamera v symfónii obrazu a zvuku pod taktovkou réžie taký významotvorný priestor.
A je tu, samozrejme, herectvo, o ktorom vlastne ťažko hovoriť ako o kreácii, veď obaja chlapci sú neherci a predstaviteľ otca sa tomu musel prispôsobiť. Režisér slávi úspech návratom k naturščíkovi, kde sa skôr dá hovoriť o stotožnení, zžití s postavou, prevtelení až po krajnú hranicu autentizmu.
Nad tým všetkým sa týči mohutný zvorník, motív veže. V úvode sa Ivan pred druhmi aj pred sebou zhodí, lebo sa bojí skočiť do vody. Na ostrovný maják sa vyšplhá, hnaný strachom z naháňajúceho ho otca, a vyhráža sa otcovi, že skočí dolu, hoci tam nie je voda, ale zem. A my bezpečne vieme, že by skočil, keby strhnutá doska nerozhodla inak.
Takto, zo stretu ratia a intuície, sa rodia veľké diela. V kontexte ruskej kinematografie, plnej talentov, ohromuje ešte jedno – debutant Zviagincev sa nezrodil v štruktúrach, zabehaných mechanizmoch. Prišiel autorsky z filmárskej zápače, tak ako jeho hrdinovia zo zápače života, a vykročil cestou neprofíckeho, "malého" filmu, ktorý sa neobzerá na vzorce a spoľahne sa na tému, ktorá ho posadla. Také počiny nemusia vyjsť. Ale keď vyjdú, môžu objaviť cesty, na ktoré by sa nik iný než fanatik nevydal, ale ktoré môžu zabehané štruktúry rozhýbať, rozvlniť. Dovolil by som si tipnúť, že tento víťazný solitér neostane dlho solitérom. Nato je jeho raketový štart príliš lákavý.

Film.sk č. 3/2004 Projekt 100