Úklady bratského jazyka
Úskalia, ktoré pri preklade vytvárajú spríbuznené jazyky, sa kvalitatívne líšia od úskalí pri preklade z jazykov vzdialených, lebo slovné jednotky, ktoré zjavne vyrástli zo spoločného koreňa, nadobudli diferenciáciou iné významy – príbuzné, ale aj celkom nepríbuzné. Erotický kalambúr, že rozbierać panienkę neznamená v Poľsku rozoberať bábiku, ale vyzliekať slečnu, je známy. Ponúkam ďalší, neerotický hlavolam: statek płynie koło wyspy – neznamená, že statok plynie (pláva) okolo výspy, ale loď pláva okolo ostrova.
Úskalia však bývajú zväčša menej nápadné až celkom nenápadné, lebo často skrývajú príbuzné významy, pričom však to isté slovo pokrýva iné sémantické pole a lodivodovi-prekladateľovi to ľahko ujde. V publicistike je to bežné:
...prokurátori ubezpečili, že postupujú stroho podľa zákona (Rádio Slovensko, 6/10.04, príspevok o ruskom Jukose). Strohý, stroho je v slovenčine celkom legitímne, a predsa tu nesedí. Nijaký slovenský úradný šimeľ, či už civilný alebo vojenský, by nevyrobil výstrahu Zakladať oheň (pardón, Zakladanie ohňa) stroho zakázané či pečiatku Stroho tajné! Na Slovensku je všetko vždy a zásadne prísne zakázané a prísne tajné! Čiže úklad a úskalie sa skrýva v tom, že strohý znamená v ruštine normálne a bezpríznakovo prísny, kým v slovenčine odmeraný, úsečný, a význam prísny má iba príznakovo.
Pri spravodajstve, ktoré sa neraz robí s jedným okom na hodinkách, sme náchylní to druhé prižmúriť. Na to isté však naďabíme v literatúre, a to aj u renomovaných autorov. Čerstvo vydaná kniha venovaná tvorbe Daniila Charmsa Mačkin zabil Kočkina (Devín, 25/9. 2004) už dômyselnosťou názvu signalizuje štylistickú vynachádzavosť autora a prekladateľa Jána Štrassera. Napriek tomu sa v nej potkneme o doslovizmy, jednoznačne zrodené gravitačným poľom ruskej predlohy. Hľa, aké veľké uhorky sa dnes predávajú v obchodoch – týmto sarkastickým šľahom uzaviera Charms scénku či skeč, kde Mačkin zabil Kočkina nadrozmernou uhorkou. Rukolapne tu vytŕča rožky ruské Vot kakije, ktoré slovenčina v tomto kontexte nikdy neprijme ako hľa, iba ako znamenie dôrazu, ktoré vyjadrí spojeniami typu aha aké alebo jednoducho také, takéto...
Aj spojenie človeka nič nespasí... by sa v slovenčine sotva vyskytlo v inom než náboženskom či mystickom kontexte, kým v civilnom mu zodpovedá jednoduché človeka nič nezachráni... Znova teda ten istý háčik – významová príbuznosť verzus odlišnosť významových polí. Lebo ruské spasateľnyj krug nie je spásny kruh, ale záchranný pás, a kto raz pobudol na bulharských plážach, iste si spomenie, že tam na plavcov bdelým okom dozerali spasitelia, po našom však obyčajní plavčíci...
Takže keď autor prekladu v rozhovore na tému Charmsových textov vyhlasuje, že "z prekladateľského hľadiska to nebol, aspoň pre mňa, zvlášť veľký problém" (Devín, Literárne spektrum, 9/10.04), je to pravda len spolovice. Charmsove texty síce samy osebe iste nepatria k tzv. ťažko preložiteľným či nebodaj nepreložiteľným. Lenže je tu to základné a všadeprítomné úskalie prekladu z príbuzných jazykov, ktoré striehne za rohom každej vety či zvratu. Kto chce tie úskalia ustriehnuť, musí byť stále v strehu. Prekladateľ zrejme vždy nebol, podobne ako ten člnkár, ktorý mal svoje Buď připraven iba na pracke, no fakticky připraven nebyl, ako sucho konštatoval Werichov vodník so svojím potmehúdskym refrénom ještě ji mám schovanou...
* * *
Inak vyzerajú tieto závislosti od predlohy pri nepríbuzných jazykoch. Takže keď počujeme Nevedel, čo má robiť s rukami (Devín, 10/5. 2004, pásmo o francúzskej spisovateľke Anne Gavaldovej a jej poviedke Tento muž a táto žena, preklad Gabriela Uhlárová), autenticky slovenská podoba Nevedel, čo s rukami (kam s rukami) spod toho doslovizmu priam kričí. Tu ide o jednotlivosť, individuálne pošmyknutie. Nasledujúce príklady však nepredstavujú jednotlivosť, lež záplavu, zamorenie cudzorodým spôsobom myslenia.
... to nie je to, za čo naši voliči hlasovali (BBC, 6/10.2004). No čo je dôležité, je... Čo je však v týchto voľbách skutočne potrebné, je... (oboje BBC, 11/10.2004). Človek by si povedal – čo už, Slováci permanentne pohrúžení v anglickom prostredí. Lenže... Nie je to len kríza v Iráku, čo znepokojuje spojencov, ale aj... Toto už nie je z BBC, ale z Rádia Slovensko (26/9. 2003), a kto zbystrí uši, nájde tento spôsob vyjadrovania dôrazu na tanieri v našej tlači, rozhlase i televízii dennodenne. Nešvár (môj niekdajší profesor slovenčiny mal pre to šťavnatejší výraz zverstvo) prestal byť výnimkou, stal sa normou, ktorá kynoží eleganciu, stručnosť a dynamiku, vlastnú slovenčine aj iným slovanským jazykom pri vyjadrovaní dôrazu jednoduchými posunmi slovosledu, v prospech angloamerického a vôbec germánsko-románskeho úzu, ktorý na to spotrebuje celú vstupnú vetu.
Toto ste chceli, Slováci? volával Rasťo Piško kedysi vo svojich pôvabných paródiách roduverného žilinského potentáta, a keby v tom pokračoval a chcel byť in, mal by to zreformovať – čo tak Toto nie je to, čo ste chceli, Slováci!
Zamorovanie však neprichádza iba ako výplod slovgličtiny – ten dojem vzniká iba preto, že angličtina sa stala svetovým esperantom a verejný priestor je do nej celý ponorený, kým iné jazyky, budujúce vetný dôraz podobne ako angličtina, k nám prenikajú skôr sporadicky. Je to teda iba štatistická otázka, kým podstata je zhodná. Tak Roman Brat vkladá postave z pera Španiela Juana Millása do úst tento výrok: V Madride sme prví, kto s tým začal (Devín, 10/10. 2004) A to už nie je slovgličtina...
* * *
Kto s tým začal na Slovensku, to už sotva niekto zistí. Ale že s tým sotva niekto skončí (a už vôbec nie skoncuje), to sa zdá skoro isté. Toto síce nie je to, čo slovenčina potrebuje, ale lavínu nezastavíš. Zaužíva sa, udomácni, zapeleší, a o desať-dvadsať rokov to nikomu ani nepřijde, ako hovoria Česi (a k čomu sa ani často inšpiratívny Česko-slovenský slovník z r. 1979 nepokúsil nájsť adekvátny, rovnako voňajúci zvrat). Podobne ako sa udomácnilo slovglické kukučie vajce urobiť tak (do so), ktoré už celkom vytlačilo niekdajšie našské urobiť to, urobiť niečo.
Do akej miery už získalo domovské právo, zistíme aj z najkompetentnejších úst, keď jazykovedec Dr. Ján Kačala, DrSc., v článku o dôležitosti jazykovej kultúry odporúča jej zvyšovanie slovami: Robíme tak najmä tým, že... (Teleplus č. 21/2004). Len pred niekoľkými desiatkami rokov sa takýmito väzbami hemžili zlé preklady z angličtiny, no ešte sme to pociťovali ako otrockú závislosť. Dnes sa nimi hemžia ďalej, ale už to nie je otrocká závislosť, lebo väzba medzičasom zdomácnela. Globalizačný kontext tento proces ešte zintenzívňuje a urýchľuje, aj keď toto nie je to, čo slovenčina potrebuje. Ako však vieme, proti vetru sa všeličo nedá. Ani vo vývine jazyka.
prebrané z časopisu Mosty, č. 4/2003
Upravené v oktobri 2006
copyright 2000-2010 © Vlado Branko
|
