foto a text: Pavel Branko
e-mail:

web: Vlado Branko
URL:  www.vlado.branko.eu

Ustálený zvrat, väzba či spojenie sa prekladať nedá

Čoby nedá! Príkladov je toľko, že axiómu si musíme poopraviť – dá sa, len by sa nemalo. V ukážke z pôvabného príbehu začiatkov dievčenskej vzbury proti africkej forme patriarchalizmu, ktorý pod názvom Príznaky neurózy Zimbabwčianky Tsitsi Dangarerobga vysielal Slovenský rozhlas v preklade Márie Kočanovej (Devín, 1/11. 2006), narážame na závislosť od východiskového jazyka častejšie než je zdravé, pričom ide spravidla o hraničné, diskutabilné prípady. Nediskutabilné je krstné meno autorky mechanicky prevzaté z anglickej transkripcie – toto preberanie má na Slovensku aj v Česku neblahú, o to pevnejšie však zakorenenú tradíciu, stačí si spomenúť na uspávaciu muchu tse-tse. V náležitej podobe ce-ce by väčšina z nás možno ani neidentifikovala, o čo ide. Takže o toto nejde, napokon, reč má byť o zvratoch, väzbách a spojeniach...
„Len keby som na to mal mozog," bráni sa brat zjavne autobiografickej rozprávačky. Používateľ slovenčiny však v takých súvislostiach má (alebo nemá) na to či ono hlavu, prípadne bunky. Mozog má na také veci angličtina. Pravda, pohybujeme sa tu na rozhraní, keďže mozog je aj v slovenčine odjakživa, dávno pred inváziou slovgličtiny, sídlom umu, inteligencie, takže voľbu zrejme treba zvažovať ad hoc. Napokon, dvojkultúrnej rozprávačke prenikavého obrazu afgánskej stredovekej súčasnosti v próze Petry Procházkovej Frišta tiež čosi probleskne mozkem, hoci aj v češtine bývalo zaužívané predovšetkým spojenie problesknout hlavou. A tu nejde o preklad, lež pôvodinu, kde takýto posun zjavne plodí všadeprítomnosť angličtiny v našom živote a povedomí. A tak tu máme už zopár desaťročí slovensko-anglického kríženca mozgový trust, ale aj kompletne prevzatý a sotva preložiteľný brain storming...
Vráťme sa však k Príznakom neurózy. „To nie je mužská robota," snaží sa brat vykľučkovať z nepríjemnej povinnosti. Keď sa muži dovolávajú zakotvených rodových stereotypov, nedovolávajú sa ich ako muži, ale ako chlapi, čo má v našej kultúre celkom inú váhu a čo je angličtine v tejto podobe nedostupné, tá musí rozdiel medzi mužom a chlapom vyjadriť dvojslovne. „Je to chlapská záležitosť," chlapí sa neveľmi chlapský protagonista potmehúdsky ironickej poviedky Karola D. Horvátha Fúzy nadpráporčíka Piatera, aby hneď nato synátora poučil, že chlapi neplačú... Takže aj ten brat z Príznakov neurózy, ktorý je chlapom taktiež v stave zrodu, ale už sa chlapí, by sa sotva uspokojil s bezfarebným odkazom na špecifiká mužskosti, ale by zaťal vyššie, do nediskutabilnej chlapskej sféry... Stáva sa to aj majstrom. V sýtom, šťavnatom preklade Radičkovovej novely Strach od Igora Hochela čítame: „Poštár bol mocný človek," a kontext nám do írečitého ľudového prúdu reči namiesto človeka zreteľne tisne chlapa. Vo viacerých slovanských jazykoch (podobne ako v angličtine či francúzštine) je človek aj synonymom muža, nuž a v tomto kontexte samozrejme nejde ani o človeka, ani o muža, ale o chlapa.
Keď o žene povieme, že potrebuje chlapa, máme na mysli iné, než keď povieme, že potrebuje muža. Keď sa cíti na dne, patriarchalizmus zakotvený v slovenčine jej odporúča, aby sa vzmužila, ba zavše aj pochlapila (len ktorý chlap by o vzmuženú či pochlapenú ženu stál?). Že by sa mohla aj vzženiť, neprichádza do úvahy. Stále sa však pohybujeme na rozhraní. Slovo robí muža. Počuli ste už, že by slovo robilo chlapa?

V preklade Príznakov neurózy naďabíme aj na dôkladnejšie slovglicizmy než rozoberané hraničné prípady. Keď rozprávačka tvrdí, že v škole chodila do štandardnej tretej triedy, ťažko si pod tým síce predstaviť niečo iné než základnú školu, ale to je iba hmlistý dohad, štandardná trieda ostáva záhadou. Naproti tomu keď sa tu žena v prvom poryve vzbury proti pánom tvorstva dovoláva „vari to nie sme my, kto rodí deti?", sme si celkom načistom, že sem patrilo doslovnejšie vari nie my rodíme deti?, prípadne voľnejšie, ale slovenskejšie vari nerodíme deti my?
Tento hrach sme na stenu hádzali už x-krát a s témou ustálených spojení súvisí len voľne. Naproti tomu úbohého diabla z humoresky Ephraima Kishona Trhová psychológia v preklade Margity Pokojnej (Devín, 20/7. 2006) sme tu ešte nestretli. Autor ním charakterizuje agenta s teplou vodou, ktorý sa mu pokúša vnútiť čosi, o čo on nestojí, takže sa nad márnymi agenta snahami len uškŕňa pod fúzy. Prečo však úbohý diabol? Lebo v angličtine (ale aj nemčine) je to ustálené spojenie s významom chudák, chudáčisko, úbožiak, neborák... Takže predloha a preklad sa tu majú k sebe ako nebo a gajdy, ak prekladateľkinu metódu aplikujeme na české nebe a dudy...
Zavše strelí capa aj niekto, kto sám na úklad príde. „Podľa izraelskej turistickej brožúry Jeruzalem neexistuje," zgustol si na anglickej verzii príručky neuvedený autor (Delet, november 06, s. 3), kde z vety „Jerusalem. There is no such city!" škriatok vyzmizíkoval koniec – pôvodne totiž znela „There is no city like this!" Ponúknutý preklad „Žiadne mesto sa mu nepodobá!" je však číry doslovizmus, lebo ekvivalent zvratu no... like this u nás znie nemá páru, nemá seberovného, nič sa mu nevyrovná, či, starosvetsky, nie je mu roveň... Tak sa odhalený škriatok svojmu objaviteľovi zákerne vypomstil.

Uher – Uhera, Močenok – Močenoka
Mariana Jaremková v citlivej, esteticky presnej diferenciácii zauvažovala o tvorbe Štefana Uhera a Eduarda Grečnera (Devín, Dráma za maskou, 19/9. 2006). Tento komisný, potrebou úradnej či právnej jednoznačnosti splodený mutant normálneho slovenského skloňovania s vypúšťaním koncovej samohlásky sa u nás lavínovito rozlieza do oblastí, kde nemá čo hľadať. Rozhlasová rubrika Slovenčina, na slovíčko, k tomu 7/11. 2006 poznamenáva, že „nový spôsob nič nerieši". V úradnom styku podľa mňa rieši, inak by dochádzalo k zámenám alebo až právnym zádrheľom – keď k priezvisku Marek použijeme náležitý druhý pád Marka, medzi neznámymi naozaj ťažko rozhodnúť, či prvý pád bol Marek alebo Marko, a v úradnom styku či hospodárskom živote to môže zavážiť.
Aký zmysel má však prenášať byrokraticko-právnu nevyhnutnosť, ktorá jazykovému citu protirečí, do oblastí živej reči, kde jednoznačnosť zaručuje kontext? Štefan Uher samozrejme môže, ba určite má menovcov, ale my aj tak vieme, že reč je o režisérovi Uhrovi a nikom inom.
Tento fiškálsky jazykový nádor sa zjavne pociťuje ako virulentný, lebo ani o dva mesiace nato, 15/11. 2006, sa rubrika Slovenčina, na slovíčko, k téme vrátila v novej sfére, keď poukázala na dopravné informácie v podobe do Močenoka, do Ružomberoka. To sú už naozaj výstrelky úradničenia (a jazykničenia) kancelárskych duší, lebo Močenok aj Ružomberok sú na Slovensku jednohubky, takže zámena nehrozí.
Nedávno sme si demonštrovali nevyspytateľnosť pri používaní predložiek na a do v miestopise (na Hačavu, na Oravu, do Vrútok... Romboid č. 2/2006). Človek by si myslel, že aspoň na Slovensku v tejto podobe stojí ako múry hradné a nik naň nesiahne kradmou rukou. Je to predsa zabetónované a pritom dosť exkluzívne spojenie – ako paralely schádzajú na um spojenia na Morave, na Podkarpatskej Rusi, na Ukrajine. Mohli by sme príčinu hľadať v zemepisnej blízkosti, ale márne, všetko márne – Čechy či Česko, Maďarsko či Poľsko sú rovnako blízko. Na Kube, Tchajwane či Madagaskare, to dáva zmysel – sú to ostrovy. Môžete však cestovať na Floridu či na Aljašku (pokiaľ na to máte), na Sibír vás odlifrujú aj grátis, a to už nie je ani blízko, ani ostrov. Lenže ani na ostrovnú splendid isolation sa nedá spoľahnúť – sotva by niekto povedal na Grónsku. Nuž a na Anglicku už tobôž nie...
Slovom, zákonitosť nevypátrame a zrejme ani nejestvuje, zároveň však cítime, že tu platí pevný, v štruktúre slovenčiny hlboko zakotvený úzus, ktorý sa iba v ojedinelých prípadoch rozvlní či vývinom posunie – na Vrútkach ustupuje či ustúpilo novšiemu vo Vrútkach. No úzus-neúzus, spoľahnúť sa nedá na nič – keď ruka reklamného novátora splodí slogan „najčítanejší dvojtýždenník v Slovensku" (Teleplus č. 24/2006, záhlavie na str. 29), proti tomu je aj do Močenoka šuviks.

Slovosled nahradí veľa slov
Keď slovenčina (ale aj iné slovanské jazyky) chce vo výpovedi položiť dôraz na to či ono, prípadne dôraz presunúť, je v nich slovosled kráľovským nástrojom, lebo táto skupina jazykov má zákonitosti slovosledu stanovené pomerne voľne. Germánske či románske jazyky, kde je slovosled záväznejší, musia na vec ísť inak. Zložitejšie. Príkladom nech je už spomínané „vari to nie sme my, kto rodí deti?" z Príznakov neurózy. Lenže u nás tento pružný nástroj pričasto hlivie, zanedbáva sa alebo sa ani neberie na vedomie. Tu niekoľko ďalších náhodných príkladov, ktoré si každý ľahko rozhojní vlastným pozorovaním, stačí zbystriť pozornosť. Napokon, nepriamo sme to na tapete už mali:
V popularizačnom dramatizovanom pásme Ladislava Švihrana pod názvom Redaktor – priateľ i nepriateľ (Slovensko, 3/2. 2006) autor vydavateľovi Scribnerovi vkladá do úst: „Pripusťme, že Fitzgeraldovi vrátime rukopis..." (Romboid č. 5/2006). V reštylizácii slovenčina domácemu vydavateľovi prihráva na jazyk: „Dajme tomu, že Janovi Nefitzgeraldovi rukopis vrátime." Hneď nasleduje aj komentár: „Veru, v takomto poradí, nie v tom koženom vrátime rukopis, ako ho nadiktoval anglický slovosled..." Dôraz je totiž jednoznačne na vrátime.
Vo vynikajúcom rozhlasovom pásme Daniely Kapitáňovej pod názvom Boh múch a muchy bohov (Slovensko, 29/4. 2005), venovanom Goldingovmu románu Pán múch, mykne za uši citát z úst záchrancu: „...zbadali sme dym na ostrove". Ostrov námorníci predsa zbadali dávno, pristáli však preto, že na ňom zbadali dym. To je to kľúčové, čiže „zbadali sme na ostrove dym".
V publicistickej súre dňa je toto splošťovanie, zošedivovanie na dennom poriadku: „Kolega zo Záhrebu mi povedal, že kým váš bratislavský magistrát predáva pozemky, náš záhrebský magistrát ich kupuje." Tak interpretuje slová profesora Štefana Šlachtu v rozhovore Rudolf Gallo (Župné noviny č. 8/06, s. 13). Z kontextu je jasné, že výpoveď podčiarkuje protichodnosť prístupu – bratislavský magistrát pozemky predáva, záhrebský ich kupuje. Redaktorova formulácia zhodila protiklad pod stôl, musíme ho z nej dolovať.
Uzavrime prvým titulkom tohto príspevku: Ustálený zvrat, väzba či spojenie sa prekladať nedá. Zdôrazňuje sa nedá, hoci ďalšie slová to hneď relativizujú – dá sa, len by sa nemalo. Titulok by mohol vyzerať aj takto: Ustálený zvrat... sa nedá prekladať. Význam ostáva, dôraz v zmysle nesmie je preč.

Trocha slovgličtiny nikoho nezabije
Privlastňovacie zámená bývali u nás kameňom úrazu odjakživa, systémová mriežka je v slovenčine naozaj zložitá. Aké kotrmelce dokáže privlastňovacie zámeno metať aj bez slovgličtiny, vidíme na každom kroku. Tak „sympatiak Jupi hovorí, že na svojej úspešnej... ceste, mu pomohla viera v Boha..." (Jozef Klačka, Župné noviny, 10.11.06, s. 23). Akými cestami prenikla medzi ceste a mu čiarka, vie iba autor a boh, to je však druhoradá komplikácia. V prvom rade sa nám tu ale nahovára, že na úspešnej ceste je viera v Boha, nie sympatiak Jupi.
Tlak angličtiny tieto kotrmelce znásobil inak stavaným systémom privlastňovacích zámen. „Zdravotný stav sa bude dať posúdiť, až keď sa Ariel Šaron posadí na svoju posteľ," hlásil Rádiožurnál Slovenského rozhlasu 9/1. 2006. Ariel Šaron sa v posteli či na posteli neposadil dodnes, lenže správa naznačovala, že chorému vlastne nerobí ťažkosti posadiť sa, ale posadiť sa na svoju posteľ. Na nejakej inej by mu to zrejme aj bolo šlo.

Zákerné úskalie predstavuje jednoduché anglické now, po slovensky teraz. Ono to totiž zďaleka nie je iba teraz. Keď anglická mamička okríkne decko stop it now!, nehovorí mu prestaň teraz, ale už aj prestaň! Tu máme ekvivalent síce voľný, ale presný. Izraelské mierové hnutie je celosvetovo známe pod názvom Peace now! U nás sa stretáme s prekladom Mier teraz! Mier hneď! To prvé vo svetle povedaného neobstojí vôbec, to druhé zmysel viac-menej vystihuje, ale na politický slogan nevyzerá. Chýba mu šťava, energia. Čo však namiesto toho? Mier už aj? Smiešne. Politika nie je detské ihrisko. Mier okamžite? Poliaci to prekladajú takto, ale v slovenčine to na slogan tiež bohvieako neznie. A predsa sa ekvivalent dá vytvoriť – Mier, a to hneď! Má v sebe síce čosi z okríknutia decka, no používa sa aj vo vážnych, dospeláckych situáciách. A najmä, toto už vlastnosti sloganu má. Takže sme hádam predsa len doma.
Tohto roku prišiel u nás do kín palestínsko-izraelský film pod názvom Raj hneď teraz. Preklad spája obidva u nás zabehané varianty a viac-menej hľadanému významu zodpovedá. Chýba mu jedno, totiž moment výzvy, keďže je jasné, že názov parafrázuje heslo mierového hnutia. A čo tak Raj, a to hneď? Lenže film je už v obehu. Mierové hnutie má však na svoje a to hneď pred sebou ešte roky (desaťročia?) zápasu. Nemohli by sme mu na Slovensku vyjsť v ústrety aspoň výstižným, nedoslovistickým názvom?

prebrané z časopisu Romboid, č. 10/2006